Založit webové stránky nebo eShop
aktualizováno: 13.02.2017 11:53:44 

Všetko o čistokrvných králikoch a iné inform

História plemien
Francúzsky baran –  FB.
  Je považovaný za staré francúzske mäsové plemeno. Vzniklo v polovici 19. storočia. V tom období sa u králikov nepozeralo tak na hygienu, čo malo za následok častý výskyt ušného svrabu. Chovatelia si všimli, že v tej dobe už vo francúzsku chované anglické barany na jatočné účely takýto problém takmer nemali. Preto si neprávom mysleli, že králiky s ovisnutými ušnicami sú voči tejto chorobe odolné. Preto tohto anglického barana králika začali krížiť s tzv. obyčajnými králikmi, s králimi obrami (predchodcami belgických obrov) ale aj aby dosiahli silné mäsové plemeno s ovisnutými ušnicami. Králiky z týchto krížení mali o niečo jemnejšiu stavbu tela ako králiky,ktoré vídame na dnešných výstavách a boli prevažne vo farbe divokej. Na jatočné účely bol o francúzske barany v divokom s farbení v tej dobe väčší záujem ako o králiky iného s farbenia. Vznik francúzskych baranov strakošov sa pripisuje nemeckým chovateľom, ktorí ich chovali približne od roku 1860 a krížili ich v tej dobe ešte s neušľachtilými strakatými králikmi. Francúzsky baran sa stal v Nemecku obľúbením a a populárnym plemenom úžitkovým plemenom, čo znamená, že sa choval predovšetkým pre mäso a jemnú hustú srsť. Chovatelia, ktorí sa chovom tohto plemena zaoberali boli na prelome 19. a 20. storočia takmer v celej Európe mimo Anglicka kam boli prvé králiky francúzske barany privezené v roku 1938. V tom istom roku boli vystavené aj v známom Crystal Palace. Avšak aj napriek tomu u anglických chovateľov nebol o ne tzv. výstavný záujem. Chovali sa výlučne na mäso a vylepšenie anglických mäsových plemien. Jedinou známou propagátorkou francúzskych baranov bola chovateľka Meg Brownová v šesdesiatich rokoch minulého storočia neustále vystavovala. Aj jej zásluhou bolo toto plemeno králikov v Anglicku uznané, ako výstavné.
  Prof. ing. Václav Kálal vo svojej publikácii z roku 1946 popisuje baranovité králiky nasledovne. Hlava z bočného profilu má baraní typ – klabonosé a široké čelo, silne vyvinuté nosné a lícne časti, ušnice u koreňa mäsité, výstuplé tzv. korunky, previsnuté (klopené). K baranovitým králikom patrí anglický baran, francúzsky baran, francúzsky baran biely, meisenský baran, baranovití strakáči nemecký a anglický. Sú spravidla kľudnej povahy a preto aj dobrými zúžitkovateľmi krmiva. Nepočujú tak dobre ako králiky so vzpriamenými ušnicami, netrpia však úšními chorobami , ako králiky s vzpriamenými ušnicami. Niektoré baranovité plemená sú však náchylné k slzeniu očí. V anglicku chované baranovité strakáče nazývané „Lop butterfla“ s ovisnutými ušnicami vo farbe čiernobielej, modrobielej, šedobielej a žltobielej sa nevyžaduje úplná kresba strakáčov (to však bolo ešte pred rokom 1946.
  Samotného francúzskeho barana popisuje, ako králika 5 až 6 kg dosahujúceho po belgických obroch a belgických obroch albínov najvyššiu hmotnosť. V tej dobe podľa vzorníka pre posudzovanie králikov , ktorý bol platný u nás nesmela hmotnosť klesnúť pod 4 kg. V Nemecku je nazvaný nemecký baranovitý králik alebo jednoducho nemecký baran. Pochádza z Francúzska, kde vznikol v prvej polovici 19. storočia mutáciou (Lapin beliérs). V roku 1869 boli dovezené do Nemecka, odkial sa v rokoch 1870 až 1890, rovnako ako z Francúzska doviezli do Čiech, zvlášť J.V. Mastným z Lomnice nad Popelkou, ktorý najviac prispel o ich rozšírenie medzi ostatných chovateľov. Charakteristickým znakom FB je barania hlava (široké, klenuté čelo i nos, obzvlášť silne vyvinuté čelo a nos), ušnice ovisnuté, u koreňa tlsté s tzv. korunkami. U samice, ktorá má hlavu užšiu je lalok prípustný. Ušnice sú zmäsilé s otvormi obrátené k telu, ich konce zaoblené. Rozpätie ušníc meraných cez hlavu je 40 až 45 cm, z čoho na šírku čela pripadá 6 až 9 cm. Väčšie rozpetie ušníc ako 45 cm sa považuje za hrubú chybu. FB sa chovajú najčastejšie jednofarebné, potom ako albíni (FBA) a strakáči. FB barani jednofarební : šedí (s tmavo lemovanými ušnicami, s bielym spodkom brucha, vnútornou stranou končatín, bradou a chvosta a s modrou podsadou ), zajačí (sú svetlejší než šedí a so širokou hnedočervene s farbenou strednou častou chlpu, medzifarbou), tmavošedí ( stmavou hlavou, chrbtom, bokmi, hrudou, s nahnedlým klinom v zátylku,  nahnedlou medzifarbou a tmavým bruchom), železití (s vrchnou farbou stejnomerne tmavou po celom tele, modrou podsadou, činčilové, čierne, modré (tzv. baran altenburský) a havanovité. Okrem vymenovaných farebných rázov sú baranovité králiky aj s kresbou holandského králika (baran rohrský), baran veveričí, biely s modrými očami, barani rexi, barani dlhosrstí i barany trpaslíčii (veľkosti hermelína). Všetky jednofarebné rázy majú hnedé oko s výnimkou modrých (modrosivé) a tmavé pazúriky. Iné farebné a biele chĺpky alebo hrdzavý nádych sú u nich hrubou vadou. Albíni (FBA) sú vo vrchnej srsti čisto biele, s červenými očami a bezfarebnými pazúrikmi.
  Baranovití strakáči sa vyskytujú vo farbe čiernobielej, modrobielej a šedobielej s typickými znakmi ako jednofarební FB. Ideálom je u nich kresba ostatných strakáčov. Srsť je dlhá 3 až 4 cm, hustá, prliehavá. Plodnosť je stredná. FB barany rýchle rastú, dávajú chutné mäso a veľkú kožušinu. Pre svoje úžitkové vlastnosti boli ako jediní zaradení medzi tzv. hospodárske plemená. Najväčšiu zásluhu o chov FB u nás (v Čechách) mal učiteľ B. Volprecht z Dolného Fousova, ktorý bol z prvých chovateľov čo vyšľachtil činčilové barany.
  Na Slovensko prvé králiky FB
FB sa v súčasnosti chovajú v rôznych farebných rázoch či jednofarebné alebo strakoše s plášťovou kresbou – divo sfarbené, modro divo sfarbené, čierne, železité, železito čierne žlté, biele červenooké a modrooké, modré, havanovité, madagaskarové, činčilové. Chovatelia však neustále tieto farebné rázy králikov rozširujú.
 
Podľa vzorníka na posudzovanie králikov z roku 2009 je požadovaná ideálna hmotnosť
nad 5,5 kg. Zvieratá v dospelosti s hmotnosťou pod 5 kg sa s chovov vyraďujú. Chované sú vo všetkých farebných rázoch a plášťovej kresby.
 
 
Holandský králik  - predstavenie plemena
MUDr. Rácz Gabriel
 
     Malé plemená králikov sa tešia  stále veľkej obľube medzi chovateľmi. Významným predstaviteľom tejto skupiny králikov  je nepochybne aj králik holandský, ktorý svojou jedinečnou kresbou zaujme oko takmer každého návštevníka výstav drobných zvierat. Tí, ktorí si myslia, že táto neobvyklá kresba je výsledkom moderných šľachtiteľských metód, sú na omyle, pretože spolu so strieborným malým a ohnivákom, holandský patrí medzi najstaršie plemená králikov vôbec. Pri histórii plemena dostupná králikárska literatúra a odborné články v chovateľských časopisoch všade zopakujú, že králiky s touto typickou kresbou sú zobrazené na plátnach starých majstrov už z 15. storočia. Je tiež známe, že dnešná podoba holanďana bola vyšľachtená v Anglicku a to z brabantských králikov, ktoré tam boli dovážané z Nizozemska na jatočné účely. Nakoľko som pri prieskume prameňov  zistil, že téma by si zaslúžila podrobnejší rozbor,  rozhodol som sa históriu holandského králika spracovať neskoršie v samostatnom článku.
     Holandský králik má byť kompaktný, s krátkym zavalitým telom a relatívne kratšími silnými končatinami. Pokiaľ jedinec dokáže zaujať aj polovysoký tzv. výstavný postoj, jeho harmonické telesné proporcie vyniknú ešte viac. Dominuje guľatá hlava so širokým čelom a plnými lícami, výraznejšia u samcov. Uši sú silné, zaoblené, husto osrstené, vzpriamene nesené s dĺžkou 9 – 10 cm.
Ako takmer všetci predstavitelia skupiny malých plemien aj holandský králik má podľa štandardu určenú hmotnosť na plný počet bodov od 2,50 do 3,25 kg. Za ideálne možno považovať hmotnosť dospelého jedinca medzi 2,80-2,90 kg, pri ktorom najlepšie vynikne žiaduci typ zvieraťa.
Srsť majú hustú elastickú, dobre priliehajúcu, pri niektorých farbených rázoch s nápaditým leskom.
Holandského králika ale robí jedinečnou  predovšetkým jeho zvláštna kresba.  Je mimoriadne atraktívna , až neprirodzená, čo práve priťahuje nových záujemcov pre chov, rovnako však aj veľakrát preklínaná, čo je príčinou mnohých sklamaní pre tvrdošijne sa zopakujúce  chyby, kvôli ktorým menej trpezliví chovatelia začínajúci s týmto plemenom sa často po krátkom čase  vzdávajú pôvodného elánu a presedlajú radšej na menej náročné niektoré jednofarebné plemeno. Má to samozrejme svoje konkrétne definované korene v dedičnosti kresbových znakov. Môžeme ich pri popise rozdeliť na  kresbu hlavy a kresbu tela. Na hlave sú zafarbené ušnice, ďalej pigmentovaná plocha sa rozdeľuje pri koreni ušníc nad čelom ostrým špicom a pokračuje polkruhom alebo oválne  okolo očí. Nazývame ju lícnou kresbou a v ideálnom prípade by mala byť obojstranne symetrická. Bielu klinovitú plochu, ktorú ohraničuje, nazývame lysinkou. Lícna kresba pokračuje po okraji sánky a smeruje do  oblasti záhlavia, kde ohraničenie kresby tiež musí byť ostré a mierne zaoblené. Kresbu tela charakterizuje priečne rozdelenie prednej bielej a zadnej zafarbenej časti tela, ktorá je situovaná približne v polovici trupu. Ohraničenie medzi bielou a pigmentovanou časťou označujeme ako prstenec, ktorý má byť ostro ohraničený bez záhybov, prebiehajúci plynulo aj na bruchu. Výnimku z toho tvoria iba farebné rázy s divokým faktorom, kde síce krycia farba brucha je biela, avšak spomenutý prstenec má pokračovať v podsade. Posledným typickým znakom holandskej strakatosti je kresba zadných končatín. Kresba zadnej polovice  tela pokračuje cez pätu až do polovice priehlavku, kde končí ostrým ohraničením. Predná časť priehlavku aj s prstami je biela a nazývame ju manžetou. Ohraničenie na oboch zadných končatinách by malo byť samozrejme tiež symetrické.                                                                                   Ideálny holandský králik sa nerovná  iba dokonalej kresbe, ale musia byť splnené aj ostatné t.j. tvarové, typovo špecifické požiadavky štandardu. Pekná kresba práve najlepšie vynikne na harmonickom tele bez tvarových a typových nedostatkov a pri výbornej kvalite srsti. Aj najlepšie kreslený holanďan s mäkkou, jemnejšou nepružnou srsťou pôsobí strapato, v dôsledku čoho požadované ostré línie medzi pigmentovanými a bielymi plochami sú narušené, zubaté  s menšími záhybmi, čo sa vždy  odrazí aj v celkovom hodnotení králika na výstave.
     Plemeno ponúka pre záujemcov celý rad farebných rázov. Najrozšírenejším z nich je čierny, ďalej sa na našich výstavách  stretávame s modrým, divo sfarbeným, japonovitým, menej často železitým, činčilovým, žltým, madagaskarovým  a marburským holandským králikom. Z trinástich aktuálne uznaných farieb na Slovensku sme v posledných rokoch   bohužiaľ nemali šancu  vidieť havanovitého, perlového, rysa  či korytnačieho holanďana.  Na výstavách medzinárodného rozsahu je možnosť vidieť aj niektoré ďalšie farebné rázy ako holandského divoko-havanovitého, ktorý je už uznaný v susednom Česku, respektíve v rámci novošľachtenia aj japonovitého-modrého. Výber je teda veľmi rozsiahly, každý si môže nájsť k svojmu vkusu a srdcu najmilšiu variantu.
Holandský králik je  plemeno, ktoré sa uspokojí  aj so skromnejšími podmienkami. Základná plocha 0,5 m2   pre dospelého jedinca je bohato dostačujúca. Spotreba krmiva je tiež adekvátne menšia ako pri stredných a mäsových plemenách, na kvalite krmiva však nesmieme v žiadnom prípade šetriť. Samičky sú starostlivé matky, rodia najčastejšie 5-8 mláďat. Náročnosť plemena spočíva medzi inými aj v tom, že kreslené králiky /aspoň s prípustnými chybami/ môžeme očakávať v rozmedzí od 0 – 40% zo všetkých narodených. Znamená to, že súrodeneckú kolekciu 4 králikov na výstavách prakticky nestretneme, niekedy je problém zostaviť aj kolekciu 2+2. Na druhej strane neštandardne kreslený zbytok vrhu po výkrmu je výborne využiteľný na kulinárske účely.
      Králik holandský je náročné plemeno, vyžadujúce veľa trpezlivosti, chovateľského umu, vie nás ale z času na čas odmeniť nádherne kreslenými jedincami, ktoré nás inšpirujú k ďalšiemu snaženiu a upevňujú často celoživotnú väzbu na toto plemeno. Novým záujemcom pripomínam, že na Slovensku je založený Klub chovateľov holandských a hototských králikov, ktorý má za úlohu združovať a odborne usmerňovať chovateľov týchto dvoch www.holandsky.weblahko.sk
 
Durínsky.
Králik durynský   ( Du ) bol vyšľachtený v Nemecku a patrí medzi tie plemená, ktoré viac menej vznikli náhodne, nie cieľavedomým šľachtením. Jeho začiatky sa datujú do roku 1895, kedy vo svojom chove prevádzal kríženie niekoľkých plemien králikov nemecký chovateľ David Gärtner učiteľ s Walterschausenu v Durynsku. Choval čistokrvných králikov striebristo čiernych  a ruských ktoré sa mu zdali ale príliš malé. Ku kríženiu použil králikov obrých ( BO ) a i tzv. lotrinské krížence. Po dlhšej dobe sa narodilo mláďa zo zvláštnou farbou a po presrstení i zo znakmi  podobnými farbe kamzíka – tmavšie znaky na nose, ušiach, bruchu, končatinách a bokoch. Samec s týmito znakmi, ktorý vlastne vznikol mutáciou, bol v ďalšej príbuzenskej plemenitbe využitý ako zakladateľ plemena.
Prvý duriňáci z počiatku dostali francúzsky názov  ,, chamois “  čo v preklade znamená kamzík. K uznaniu plemena došlo po zapojení ďalších chovateľov do šľachtenia. Plemeno bolo uznané pod názvom králik durynský – kamzičí v roku 1908 . Podľa Dr. Kálala bolo plemeno ešte vtom roku vystavené aj v Prahe, vtedy ešte Rakúsko – uhorska. Prvou chovateľkou bola pani Absengrová z Košíř. I keď plemeno sa okamžite stalo súčasťou pražských výstav, nedošlo v Čechách k jeho výraznejšiemu rozšíreniu. Toto bolo zapríčinené predovšetkým tým, že ďalšie nepríbuzné zvieratá museli byť nasledovne dovážané opäť z Nemecka. V neskorších rokoch okolo roku 1930 sa  ,, kamzíkom“  istým konkurentom stalo nové české plemeno tzv.  ,, poděbradský dančí “.  Ich krycia farba pripomínala farbu daniela zo špinavo modrím bruchom a znakmi na hlave, končatinách a pierku, podobne ako u králikov kamzičích. Z pôvodných dokumentov vieme, že predajná cena králikov tohto plemena napríklad na výstave v Prahe sa pohybovala od 35 do 50 Kč. Na druhej strane na rovnakej výstave ponúkal Nemecký spolok kamzíčie samce za 150 Kč. Šľachtenie danielích králikov prevádzal František Jelínek z Cerhenic, člen poděbradského chovateľského spolku. Nakoniec v rokoch hospodárskej krízy po roku 1932 nedošlo ani k rozšíreniu  ,, danielích králikov “ a toto plemeno sa nedostalo ani do vzorníku plemien králikov, ktorý vyšiel v roku 1937 a zaniklo. Po skončený druhej svetovej vojny sa chovom kamzíkov v Čechách zaoberalo iba niekoľko chovateľov v severočeskej oblasti a na Morave. O ich rozšírenie sa nasledovne zaslúžili predovšetkým chovatelia z Ústecka  medzi nich patrí Václav Nedoma a Jaroslav Pecháč. Aj keď prvý titul šampióna na kamzíkov získal Jiří Kotala z Fulneku na MV v Brně v roku 1956. Vtedy boli vystavené rovnako ako v roku 1962 v Brně vždy tri zvieratá od dvoch chovateľov. O šesť rokov neskôr bolo na celoštátnej výstave v Prahe vystavených už 19 králikov od dvanástich chovateľov. Na základe výzvy z časopisu Chovateľ došlo na jeseň v roku 1971 k založeniu Klubu chovateľov králikov AlHaKa, ktorý na seba prevzal úlohu ďalšieho zveľadovania a rozširovania plemien Aljaška, havana a kamzíkov. Aj keď v prvých rokoch činnosť Klubu nebola na potrebnej úrovni, predsa len dochádzalo k miernemu rozvoju plemien.  Po roku 1978 je chovateľský klub na dobrej úrovni, čo trvá až do dnes a k vybratým plemenám pribral ešte králikov bielopesíkaté. Plemeno kamzičí králik bolo v Čechách známe pod týmto označením až do konca mesiaca júna 1982. Vtedy ale došlo k jeho premenovaniu na králika durynského. Pod týmto názvom je totiž známi aj v ostatných štátoch. Aj keď nejde o plemeno českého pôvodu je nutné priznať, že po všetkých ťažkostiach úroveň týchto králikov mierne stúpa . Plemeno dobre reprezentovalo i na medzinárodných súťažných výstavách bývalých socialistických štátoch Interkanin, kde svoje zvieratá vystavovali chovatelia Jaroslav Malina z Buchlovic a Jaroslav Ekrt z Libochovan. Zatiaľ najväčšieho úspechu v chove ( Du ) dosiahol Český chovateľ Jiří Pavlík z Třeště tým, že na EV v Brně v roku 1998 získal titul majstra Európy zo ziskom 383 bodov na kolekcii a na samičke Šampióna Európy – 96,5 bodov v konkurencii chovateľov z Nemecka a Rakúska. Durynský králik patrí k ľachkým stredným plemenám s ideálnou hmotnosťou 3,70 – 4,00kg. Plemeno veľmi dobre zhodnocuje krmivá a patrí k tým veľmi dobrým v produkcii jatočných zvierat. Veľmi hodnotná je aj kožušina. V neposlednom rade chovateľovi poskytne veľkú radosť z typických zvierat s dokonalou madagaskarovou farbou a peknými kamzičími znakmi. V prevažnej miere sa dnes chované zvieratá vyznačujú dobrým tvarom a prevažne veľmi dobrým typom. Ich prednosťou je zavalité telo s krátkym krkom. Kráka a široká má byť aj hlava. Prednosť dávame i stredne dlhým a silným končatinám. Uši sú mäsité, dobre osrstené s dĺžkou 11 až 12 cm. Z pravidla veľmi dobrá je i srsť, aj keď k zlepšeniu by malo dojsť v hustote podsady. Farba krycieho chlpu žltohnedá až žltočervená s tmavo hnedými pásikmi, ktoré sú na povrchu a tvoria slabo sadzovitý závoj. Často sa vyskytujú svetlejšie i tmavšie odtiene farby krycieho chlpu. Prednosť má stredný odtieň. Farba krycieho chlpu je zvlášť zrejmá na čele, kde tvorí tzv. zrkadlo, na škraniach, chrbte, vrchnej strane pierka a u pohlavia. Kamzičie znaky tvoria : nosná maska, ktorá nesmie presahovať výšku očí, očné krúžky, uši, škránová obruba, bočné pruhy, brucho, vnútorné strany končatín a spodina pierka. Farba kamzičích znakov je tmavo sadzovitá, nesmie byť ostro ohraničená a má plynule prechádzať do farby krycieho chlpu. Farba očí je tmavohnedá, pazúriky sú tmavé rohovité. Veľmi dôležitá je v šiestej pozícii i farba podsady, táto má byť výrazne žltočervená a bez akéhokoľvek odsadenia zabiehať až ku koži. Na miestach kamzičích znakov je farba podsady  krémová, v žiadnom prípade nesmie byť namodralá. Čo k týmto dvom pozíciám pripomenúť ?  
Stále sa objavujú rozdiely v posudzovaní a chýb sa dopúšťajú nie len posudzovatelia, ale aj samotný chovatelia. Zásadne nutne musíme rozlišovať farbu krycieho chlpu od farby kamzičích znakov. Slabo namodravá podsada na miestach bez kamzičích znakov je u dospelých zvierat neprípustnou vadou ! Práve tak modrá podsada na miestach s kamzičími znakmi. Aj bieli prúžok na koži je neprípustnou vadou ! Pozor je treba dať na ojedinele biele chĺpky, biele skupinky a ďalšie prípustné a neprípustné vady .          
 
  Na Slovensku medzi prvých chovateľov patril už zosnulý posudzovateľ Jozef Stopka z Drietomy, ktorý ich choval v šesťdesiatych až sedemdesiatich rokoch, neskoršie František Gábriš z Veľkých Bieroviec, Jankech Emil z Trebatíc. V posledných rokoch pekné úspechy dosahuje so svojim kvalitným chovom Ochodnícky Jaroslav zo Zemianskeho Podhradia- ZOSZCH Bošáca.
 
Z   Podľa vyjadrení viacerých chovateľ do roku 1990 odrádzalo ich od chovu, že tieto neboli dostatočne ocenené na výstavách, resp im neboli prideľované žiadne ceny. Pamätám si, že faktický až po tzv. zásahu vtedajšieho predsedu zboru posudzovateľov pr. Haspru či na školeniach posudzovateľov ale aj na samotných výstavách im bola daná patričná úroveň nielen v kvalite posudzovania ale aj v udeľovaní cien.
 
Nitriansky králik - Ni.
 
Plemeno vzniklo v roku 1977 a je zaraďované medzi tzv. mäsové plemená králikov.Podstatný podiel na jeho vzniku má Doc. Ing.Jaroslav
Zelník,CSc.1925 až 1986) z Nitry, ktorý si vytýčil šľachtiteľský cieľ získať populáciu zvierat s typickým exteriérom a vysokými ukazovateľmi
mäsovej úžitkovosti. Využil pritom kombináciu vysokej plodnosti, intenzity rastu a jatočnej výťažnosti troch východiskových plemien.V prvej etape šľachtenia recipročne páril ruské a francúzske strieborné králiky. Ich potomstvo (Fl generácia) sa ďalej parilo medzi sebou, pričom v F2 generácii sa vyberali čierne akromelanické fenotypy. Ich príbuzenským párením vznikali samičky pripúšťané kalifornským samcom 92-1066cs127. Selektovaním zvierat s modrým sfarbením a ich ďalšou príbuzenskou plemenitbou vznikla línia P, ktorá bola základom pre uznanie nového plemena -nitrianskeho králika. Počas  chovu plemena sa korigoval štandard sfarbenia. Pôvodný genotyp predpokladal výskyt buď dominantnej alely G (zonálna distribúcia pigmentu v srsti -aguti, divé sfarbenie) alebo homozygotne recesívnej konštelácie dd (homogénne rozdelenie pigmentu po celej dlžke chlpu). Podľa najnovšieho výkladu vzorníka (1995) je genotyp nitrianskeho králika v géne pre distribúciu pigmentu (G) jednoznačne charakterizovaný konšteláciou aliel dd. Teda úplný genotyp je an an  BB CC dd GG. Šľachtiteľská práca v populáciách nitrianskeho králika sa koordinuje v rámci chovateľského klubu KANINO od roku 1977, ktorý združuje do 100 členov. Pravidelne sa organizujú výstavy, typizácie a ďalšie formy hodnotenia exteriéru, ktoré prispievajú k zvyšovaniu úrovne i propagácii tohto plemena. Zo známych propagátorov tohto plemena, ktorí majú veľký podiel na jeho rozšírení medzi ostatných chovateľov treba spomenúť p. J. Andackého z Čábu, R. Arpáša zo Svätoplukova, ing. Š. Šušlíka z Nitry, J. Bačíka z Topoľčianok, no najväčšie úspechy chovateľské či výstavné dosiahol z regeneračného a kmeňového chovu chovateľ Peter Šípoš z Chabran pri Topoľčanoch. V poslednej dobe jeho rozvoju pomohla chovateľom už spomínaná dotácia . Jeho ideálna hmotnosť je od 4,25 do 5,00 kg . Telo je zavalité, valcovité a rovnomerne rozloženým osvalením, vpredu i vzadu rovnakoširoké, zadná časť dobre zaoblená. Chrbtová línia je rovnomerná. Končatiny sú silné, stredne dlhé, s polopriameným postojom. U starších samíc je povolený malý dobre s formovaný lalok. Srsť je hustá, pružná, s lesklým pesíkom, jej dĺžka je asi 3 cm. Hlava je silná so širokou nosnou a čelnou partiou, dobre nasadená k telu. Ušnice sú silné a mäsité, dobre osrstené a na koncoch zaoblené. Ideálna dĺžka ušníc je 11 až 12 cm. Znakmi sú z farbená maska, ušnice, končatiny, chvost. Maska je oválna a zasahuje do úrovne očí. Farba ušníc je u koreňa ostro ohraničená. Znaky hrudných končatín zasahuje po lakťový kĺb u zadných končatín po pätu. Základná farba je biela, farba znakov je sivomodrá so svetlejším odtieňom, u koreňa ušníc a na okrajoch masky a na rozhraní bielej srsti je žltohnedé ostro ohraničené lemovanie. Chvost je na povrchu s farbení menej intenzívne, na spodnej časti je svetlejší až biely – prednosťou je len chvost sfarbení na povrchu tela. Farba oči je svetlo červená s tmavočervenou zrenicou. Pazúriky sú rohovitej farby s rôznou intenzitou odtieňa.
 
  Zdrobnelé barany a ich farebné rázy.
 
 
     podľa dostupných údajov v zahraničnej literatúre ich začali šľachtiť holandský chovatelia. Posudzovateľ králikov A. de Cock z Tilburku dobre známy aj ako chovateľ ohnivých králikov a E. J. Schrey z Heerlenu. Viac zásluch na ich šľachtení sa však pripisuje A. de Cockovi. Začal krížením samicou francúzskeho barana a samice  maličkého kunieho modrého už v roku 1952.Z tohto kríženia mu však nevyšiel ani jeden králik z náznakom ovisnutých ušníc a požadovaný efekt nedosiahol ani spätným krížením. Preto vyskúšal anglického barana, s ktorým mal väčší úspech i napriek tomu, že sa rodilo veľa králikov s jedným vzpriamenou ušnicou alebo obidvoma. Trvalo mu takmer dvanásť rokov námahy až dosiahol malých králikov s ovisnutými ušnicami. Takýchto králikov predviedol na výstave v
s’Hertogenboschi v roku 1964. V tomto roku ho bolo toto plemeno maličkých králikov uznané holandským zväzom chovateľov.
  E.J.Schrey začal so šľachtením maličkých baranov v roku 1962 s požitím plemien anglických baranov strakošov, francúzskych baranov a už maličkých baranov. V roku 1964 na výstave Ornithophília v Ultrechtu , vo farbe divokej, železitej a madagaskarovej. Ďalšie farebné rázy vznikali neskoršie až u ďalších chovateľov. Napríklad do anglicka boli tieto králiky privezené v roku 1968 a tam uznané až v roku 1976. Do USA boli privezené v roku 1969 kde získali veľkú obľubu najmä vo farbe bielej a farebných rázoch kuních.
Zdrobnelé barany boli v nemecku uznané v roku 1973.
 
 
  ZB biely modrooký.      V nemecku roku 1980 začal šľachtiť tento farebný ráz dr. Werner Weinz, detský lekár Ludwigsburgu, ktorý zomrel v roku 2001.   Krížil hermelíny modrooké a zdrobnelé barany červenooké. Prvé jedince vystavil v roku 1985 na krajskej výstave samcov v Schwenningenu v počte 1,1 s bodovým oceneným 93,5 a 95,5 boda.
TOPlist