Založit webové stránky nebo eShop
aktualizováno: 13.02.2017 11:53:44 

Všetko o čistokrvných králikoch a iné inform

Králiky šľachtené v Čechách
Králiky vyšľachtené v Česku.
 
/Sika Julian, posudzovateľ králikov/
 
Moravský modrý – Mm 
Z prístupnej literatúry je možne zistiť , že králiky modrej farby pod názvom lotrinský vznikli krížením belgických obrov s francúzskymi baranmi , a to už koncom 19 . storočia. Na ich rozšírení sa podieľal Otto Grunhaldt , ktorý vyvážal týchto lotrinských králikov v rokoch 1892 až 1895 zo svojej chovateľskej stanice v St. Julien pri Métach do všetkých vtedajších európskych krajín. 
V časopise Suddeutsch Tierborse podľa Grunhaldta je zaujímavý údaj , že viedenský chovateľ Schultz použil pri šľachtený viedenských modrých králikov belgických obrov a hlavne lotrinských obrov s modrými moravskými králikmi . Toto stanovisko sa z najväčšou pravdepodobnosťou opiera o tvrdenie H.Schwaba, uvedenej vo Wachlichovej knihe Unsere Kaninchen. Táto kniha vyšla v roku 1904 v Berlíne a je v nej zmienka o modrých králikoch na Morave a autor uvádza : „Domovom modrých viedenských obrov je Rakúsko. Sú ale dosť rozšírený na Morave u chudobných tkáčov a robotníkov okolo Svitavy, Svojanova a Hynčic. Odkiaľ tieto králiky pochádzajú sa nedá zistiť“. Podľa uvedeného autora je teda potvrdená domnienka , že modré králiky sa chovali na Morave už koncom minulého storočia. Niektoré časové údaje hovoria aj o roku 1880. Nasledovne v roku 1895 vystavil rakúsky chovateľ Schultz na viedenskej výstave po prvý krát 14 modrošedých králikov a nazval ich viedenský či modrý obry. V roku 1906 preto žiadali moravský chovatelia Jána Václava Kálala , aby v časopise Králikár československý , rovnako ako v Králikári moravskom , boli modré králiky označované moravskými či modro sfarbenými králikmi – moravskými a viedenskými.
V priebehu minulých rokov bolo šľachtiteľské úsilie našich chovateľov zamerané na králika o živej hmotnosti 4 až 6kg. K tomuto cieľu mal prispieť aj špeciálny klub. Ten bol založený v roku 1909 ako Klub chovateľov belgického a modrého obra. Prvý popis plemena s uvedeným v štandarde uverejnil Hugo Táborský – Rosický v roku 1917 . A Čo je typické pre moravského modrého v dnešnej dobe? Tento králik patrí do skupiny veľkých plemien s požadovanou hmotnosťou v dospelosti minimálne 5,5kg. Ako optimálna sa však javí hmotnosť 6až 6,5kg. Telo je zavalité , s krátkym a silným krkom , požadovaná dĺžka uší má byť 14až15cm. Typickým plemenným znakom je krycia farba . Tá má byť svetlo oceľovo modrá , vyrovnaná po celom tele. Z hľadiska úžitkových vlastností , treba toto plemeno doporučiť aj pre úžitkové kríženie na produkciu mäsa predovšetkým pre dobré osvalnenie.
Rozhodujúci podiel na súčasnom  skvalitňovaní a rozširovaní plemena má špeciálny klub , ktorý bol založený 7. novembra 1970 pri Národnej výstave drobných zvierat v Brne.
 
Český albín – ČA
Bol vyšľachtený profesorom  Jozefom Žofkou z Kladna. Prvý krát bol vystavený v roku 1928 v Kročehlavech . Bol vyšľachtený krížením králika divokého s belgickým obrom albínom aj s králikmi iných plemien . Cieľom bolo vyšľachtiť albína , aby jeho srsť bola hustejšia a jemnejšia než u belgického obra albína. V roku 1941 vzorník požaduje 3až 4kg. A plemeno je určené hlavne ako kožušinový králik. V šesťdesiatych rokoch m. st. k nám boli dovezené králiky ďalších dvoch plemien albínov : dánsky biely a novozélandsky biely. Táto situácia českému albínovi ani trocha nepomohla , dochádzalo k najrôznejším kríženiam . Vzniknutú situáciu do istej miery napravil ustanovený chovateľský klub. Prišlo k tomu v roku 1966 a rozhodujúcou chovateľskou akciou bola špeciálna expozícia tohto plemena v tomto roku v Benešově. S rozširovaním úžitkových typov králikov ( hybridov ) u nás po roku 1990 prišlo nezodpovedným prístupom niektorých chovateľov ku zhoršeniu typického znaku ČA, to je kvality srsti. No ale v posledných rokoch má rozumnou selekciou má plemeno požadované exteriérové znaky. Hmotnosť dospelých zvierat má činiť 4 až 5kg , za ideálnu požadujeme 4,5 až 4,7kg. Telo je mierne zavalité zo silným osvalením . Uši sú mäsité a dobre osrstené a majú mať dĺžku 12,5cm. K typickým znakom týchto králikov patrí hustá a pružná srsť. Zafarbenie je biele , požadované lesklé pesíky dávajú kryciemu chlpu striebristý nádych , oči sú ružové s karmínovou panenkou. Králik tohto plemena vyniká veľmi dobrou rastovou schopnosťou a výbornou plodnosťou. Z tohoto dôvodu má svoje opodstatnenie pri výrobe mäsa či v čistej podobe alebo v úžitkovom krížení.  
 
Český luštič – ČL  
Plemeno vzniklo v rokoch 1954 až 1959 . Vyšľachtil ho posudzovateľ králikov Václav Pém z Dolan u Kralup nad Vltavou . Cieľom šľachtenia bolo získať plemeno králikov , jeho genotyp by umožňoval zisťovať čistokrvnosť iných plemien králikov. Pokusný chov na toto šľachtenie bol schválený v roku 1954. Bol využitý králik marburský a durinský. Plánovitým a cieľavedomým postupom bolo po troch rokoch získané prvé mláďa českého luštiča, v roku 1958 boli odchované už štyri mláďatá. K uznaniu plemena došlo 5. septembra 1959. Králiky tohto stredného plemena majú mať živú hmotnosť 3,5 až 4,25kg. Telo má byť mierne zavalité s dĺžkou uší 11až 12cm. Typickým znakom je krycia farba , ktorá má byť po celom tele špinavo žltá s jemným šedomodrým nádychom . Ten je najvýraznejší na hlave , ušiach, bruchu a bokoch tela.
Druhou zvláštnosťou je pomocou , českého luštiča bezpečne zisťovať, či iné plemeno je skutočne po stránke zafarbenia homozygotné . Stály okruh chovateľov českého luštiča združuje špeciálny klub, ktorý bol založený 12. marca 1977 v Brne. Aj po stránke úžitkových vlastností splňujú králiky tohto plemena požiadavky chovateľov, a to pre svoju dobrú plodnosť , materinskými vlastnosťami samíc a intenzitou rastu.  
 
Český strakáč – ČS 
O najstaršej etape vývoja podáva svedectvo najstarší králikársky časopis – Králikár československý, ktorý začal vychádzať v roku 1902. Východiskovým materiálom pre šľachtenie bol český stajňový králik. Veľký vplyv na šľachtenie plemena mal už spomínaný Jan Václav Kálal z Bernartic pri Tábore. Ten v roku 1903 uverejnil v „ Králikárovi“ výzvu k chovu českého strakáča. Český králik stajňový bol chovaný , či je udávané , že ho trpeli v chlievoch pod dobytkom, nikto by sa o neho nestaral a neposkytoval mu starostlivosť. Tieto králiky sa voľne párili a s tým súvisel výskyt najrôznejšieho sfarbenia, takže sa vyskytovali aj rôzne strakáče tiež aj čiernobieli. Tí dostávali pri zabíjaní „milosť“ , pretože medzi dedinskými ľuďmi panovala domnienka, že čiernobiele strakaté králiky vypudzujú zo stajní potkanov.
Pôvodné strakáče nemali kresbu v tej podobe , ako ju poznáme dnes. Aj po stránke typovej prešlo plemeno dlhodobým vývojom. Krátko pred prvou svetovou vojnou sa u nás začal rozširovať chov nemeckých obrovitých strakáčov. To bohužiaľ viedlo našich chovateľov k tomu , že českých strakáčov krížili zo strakáčmi nemeckými. Tým český strakáč získal na hmotnosti , ale stratil typ, otužilosť a čulosť. Preto bol v roku 1914 ustanovený Klub chovateľov českých strakáčov v Prahe na Žižkove. Skoro sa však rozpadol a jeho činnosť bola obnovená v roku 1932. Hlavným cieľom sa stala záchrana českého strakáča a jeho pôvodného typu. Český strakáč je plemeno vysokej chovateľskej náročnosti, pretože odchovanie kvalitných výstavných jedincov nieje jednoduché. Mláďatá sa rodia strakaté , ale nie všetky sa vyrovnajú s požiadavkou vzorníku, ďalej sa rodia ako celofarebné tzv. kominári a mlynári. U nich vždy prevažuje biela farba a sú postihnutý letálnym faktorom a obvykle v dvoch až troch mesiacoch hynú. Preto je český strakáč čisto športovým plemenom.
Základná farba je vždy biela a spočíva na nej kresba čierna alebo modrá, havanovitá, žltá, madagaskarová, divoká, železitá, želvovinová (isabela) , činčilová, čiernožltá a modrožltá. Kresbu hlavy tvoria očné krúžky , pod ktorými sú zavesené škranové škvrny. Ďalej na nose tzv. motýlik a zafarbenie uší. Po chrbte sa tiahne pruh nazývaný úhor. Vrchná časť pierka je tiež zafarbená. Na oboch stranách stehien je tzv. bočná kresba. Má byť symetricky rozložená, škvrny sa nemajú navzájom dotýkať. Za ideálne sa považuje päť škvŕn na každej strane tela. Živá hmotnosť králika tohto stredného plemena v dospelosti má byť 3,3 až 4kg. Ideálna hmotnosť je 3,5kg kedy sú králiky najobľúbenejšie. Telo je zavalitejšie , valcovité, s krátkym krkom. Dĺžka uší je 10,5 až 11cm, majú byť pekne zaoblené a osrstené.
Český strakáč je klenotom nášho chovateľstva , je to plemeno vyložene športové. Vyžaduje určitú chovateľskú skúsenosť a prirodzene aj trpezlivosť. O to väčšia je potom radosť z pekného odchovaného českého strakáča.
 
Moravský biely hnedooký – Mbh 
Pri šľachtení čiernopesikatého králika bola využitá malá činčila a strieborný žltý. Rovnaký postup využili aj chovatelia z Otaslavic a z Prostějovska. Ich snaha sa datuje od roku 1971. V roku 1972 bolo v rámci výskumného chovu tetovaných už 177 mláďat. V priebehu šľachtenia chovatelia likvidovali všetkých jedincov s výraznejším čiernopesikatým závojom a k ďalšej plemenitbe používali králikov takmer bielych s cieľom vyšľachtiť bieleho králika s hnedými očami. Prvé výsledky tohto úsilia – dve zvieratá – boli prezentované na výstave v Brne roku 1975.
K uznaniu plemena došlo pri Celoštátnej výstave drobných zvierat v Brne v roku 1984, kde bolo vystavených 18 králikov. Pôvodne to bolo plemeno malé, ale v súčasnej dobe je zaradené medzi plemená stredné. Požadovaná živá hmotnosť v dospelosti je 3,3 až 4kg. Telo je krátke zo silnými končatinami, dĺžka uší má byť 10 až 11cm. Typickým plemenným znakom je čistá biela farba s hnedými očami. Špeciálny klub chovateľov králikov tohoto plemena bol založený 3. októbra 1987 v Rajhradě u Brna. Po stránke úžitkových vlastností plemeno splňuje požiadavky chovateľov, svojou obľubou si potom získava kombináciu hnedých očí s bielou farbou srsti . 
 
Český čiernopesikatý – Ččp 
Popud ku šľachteniu plemena  dal Ing. Fingerland na základe správ z NSR, kde ku šľachteniu podobného plemena došlo. Za počiatočný materiál bola zvolená činčila malá a striebristý žltý. Práce sa ujal posudzovateľ králikov František Provazník z Holic. Toto malé plemeno bolo uznané v roku 1975. Požadovaná hmotnosť v dospelosti je 2,5 až 3,25kg, optimálne 2,8kg. Telo má byť valcovité s takmer nepoznateľným krkom. Mäsité a dobre osrstené uši majú dĺžku 9až 10cm. Krycia farba je po celom tele čisto biela z rovnomerným šedo popolavým nádychom tzv. závojom. Ten je tvorený prečnievajúcimi tmavými až čiernymi končekmi pesíkov , ktoré majú byť rovnomerne rozložené po celom tele. Obľubu u chovateľov si získavajú králiky tohto plemena pekným typom a chovateľskou nenáročnosťou. 
 
Český červený – Čč 
O jeho vyšľachtenie sa zaslúžil Theodor Svoboda z Prahy – Modřan. Použil stajňových králikov načervenavej farby , novozélandských červených a trieslových čiernych. Pod názvom český červený vystavil prvé výsledky svojej práce v roku 1951 vo februári na výstave v Prahe. K uznaniu ďalej plemeno prihlásil , bohužiaľ neúspešne , v roku 1952 a 1957. Jeho chovateľská snaha , ktorá viedla k uznaniu plemena , však našla naplnenie až v roku 1959 v septembri. Krycia farba je sýto svietivo žlto červená a lesklá , hmotnosť 2,5až 3,25kg. Po exteriérovej stránke je český červený typickým predstaviteľom malých plemien králikov. Český červený neboli prv tak rozšírené ako by si zasluhovali. Na konci minulého storočia sa o ich väčšie rozšírenie zaslúžil Oldřich Vízek a Miroslav Kratochvíl. Preto dnes môžeme povedať, že králiky tohto plemena nebojujú o prežitie a sú pravidelnými účastníkmi našich výstav. K prednostiam ich chovu patrí ľahké rozmnožovanie, veľmi dobré materské vlastnosti a nenáročnosť na ich kŕmenie a ustajnenie.
TOPlist